Malá hora

Autor: Jano Topercer | 21.9.2018 o 21:11 | (upravené 5.11.2018 o 18:31) Karma článku: 1,57 | Prečítané:  613x

Hoci táto hora je podľa mena Malá, hodnoty prírodné, krajinné aj kultúrne má nemalé. Ba rovno poviem veľké. Čo ale tuná v Zmenkovciach pod Transparentom žiadne veľké bingo byť nemusí.

Veľkosť Malej hory v panoráme martinskej Akropoly svojimi dielami podškrtli aj veľkí architekti D. Jurkovič, M. M. Harminc a iní. Ani oni by si však veľmi neškrtli, keby nie dvaja ešte väčší a oveľa-oveľa starší „krajinní architekti“ Malej hory, medzi geológmi známi ako paleo-Turiec a košútsky tektonický zlom. Ten prvý bol dávny meandrujúci a divočiaci predok dnešnej rieky Turiec. Zvlášť v geologickom období známom ako riss (jedna z ľadových dôb zhruba pred 130 000 – 200 000 rokmi) naplavil zvlášť mohutný plochý štrkový nános – martinskú riečnu terasu. Do nej sa po zmene klímy na konci tohto obdobia zarezal a zarezával, až kým nevyrezal ono typické 9 – 18 m vysoké ploché návršie Malej hory. Vypomáhal aj ten druhý „architekt“ – košútsky zlom. Po jeho chrbte poklesávala celá tzv. martinská prepadlina od Košút až po Príbovce a dávala tým viac vyniknúť Malej hore. O jemnejšie domodelovanie jej hranatých tvarov sa postaral potôčik Silava svojou úvalinovitou dolinkou (martinské „Údolie lásky“), ktorá sa prepižlikala cez teleso terasy do poriečnej nivy Turca a jej okrajových preliačin pod terasou.

horninovom podloží Malej hory – časti martinskej terasy si teda ležia prevažne piesčité štrky a štrky stredno- až hrubozrnné, na úpätí s hlinitými pokrovmi. Štrky sú stredne alebo menej obrúsené, s malým podielom mierne navetraných zŕn. Z hornín v nich prevažujú kremence a kremenné pieskovce, metakvarcity a parabridlice, menší podiel majú vápence a dolomity. V štrkoch martinskej terasy pri južnom okraji mesta je známy starší nález fosílnej chladnomilnej fauny mäkkýšov (spolu 10 druhov). Aj rovno pod Malou horou nedávno našli fosílne ustrice (rod Ostrea).

Vodný režim tejto časti Malej hory okrem zrážok udržiava hlavne prirodzene tečúci potôčik Silava. V dolnej časti dolinky aj meandruje a vďaka neprerušenej postrannej spojitosti nerušene napája i podzemné vody, ktoré mu to v horších časoch prípadne zas vracajú. Svojimi troškami (nie troškovými) prispieva aj malý ľavostranný prítok. Veľkou špecialitou vodného režimu Malej hory je sústava 11 plus 3 málo narušených menších svahových i podterasových prameňov. V daktorých sa tvorí aj penovec (vzácna vec!) a zo všetkých vytekajú kratučké pramenné jarčeky. Tie sa rôzne stekajú – alebo aj nie – a už po pár metroch vtekajú do mlák v plytkých zvyškoch okrajových preliačin pravobrežnej nivy Turca, kam sčasti zasakujú a sčasti sa vyparujú. Tvoria tak jedinečné miniatúrne „riečne“ systémy (obr. 1), kde celé to dianie od výveru cez horný, stredný a dolný tok až po ústie – na čo napr. Turiec potrebuje 77 km a Váh až vyše 400 km – zbehne na ledva 20 – 30 m. (A núka čitateľovi krajiny čosi ako polstranový súhrn z tisícstranovej Knihy karpatských riek.) Túto veľkú rozmanitosť vodných útvarov Malej hory ešte zväčšujú pramenné plochy a výmoky svahových vôd, ďalšej podúčtovanej položky v súvahe tunajších vôd a mikroklímy.

Aj pôdy a ich vývoje tu úzko súvisia s vodným režimom, podložím a tvarmi terénu. Na päte Malej hory a v okrajových preliačinách nivy Turca si pedológ-nepedofil ešte môže kopnúť do čiernic kultizemných karbonátových aj glejových až glejov, vyvinutých z nivných usadenín. Hore na svahoch a temene Malej hory sa zas hneď tak nevykope z luvizemí modálnych, kultizemných až pseudoglejových, vyvinutých zo sprašových hlín, a to do veľmi slušnej kvality i ceny.

Podobne vyzerá rozšírenie prirodzenej vegetácie, ktorá by porastala toto územie bez vplyvov ľudskej činnosti počas historickej éry. Dole by sa paleobotanik plahočil jaseňovo-brestovo-dubovými lužnými lesmi, aby vyššie mohol trochu oschnúť v lesoch karpatských dubovo-hrabových.

Súčasná vegetácia vydáva nenáboženské-neideologické svedectvo zvlášť o histórii odlesňovania, osídľovania ľuďmi, poľnohospodárskeho využívania a odvodňovania krajiny. To posledné sa Malej hory našťastie príliš nedotklo, takže zvlášť vo vyústení úvaliny Silavy stále môžeme obdivovať až prekvapivo veľkú – a prekvapivo maloplôškovitú – rozmanitosť pramenísk, slatinísk, vlhkých lúčok a inej cennej mokraďovej vegetácie (obr. 2), o ktorej viac na informačnej tabuli Silava a nižšie. Ohŕňať botanické frňáky však neradno ani nad rozmanitosťou lesných pramenísk pod Malou horou (obr. 3), aj keď bohatstvom druhov príliš nehýria. Prospieva im hlavne prirodzený vývoj lesa v severnej „divej“ horičke pri Silave (obr. 4), ktorá už cúvaním pokročila dosť blízko k spomenutým dubovo-hrabovým lesom karpatským. Čosi do seba však majú aj sadovnícky upravené južnejšie lesíky (obr. 5) s prevahou javora mliečneho (Acer platanoides), lipy malolistej (Tilia cordata) a veľkolistej (Tilia platyphyllos), smrekovca opadavého (Larix decidua) a tie 3 malé prameniská v nich.

Druhové bohatstvo vyšších rastlín sa síce sústreďuje v spomínaných mokraďkách a lúčkach pri vyústení úvaliny Silavy, no ani lesíky a ich okraje druhovú biedu netrú. Týka sa to hlavne poschodia drevín, ktorých sa tu dá nájsť najmenej 38 druhov. Väčšina patrí medzi domáce, najmenej 9 je však cudzokrajných a z nich najmenej jeden invázny (javor jaseňolistý Acer negundo) a jeden rozpínavý (agát biely Robinia pseudacacia). Z domácich sa medzi stanovištne najmenej vhodné radí objekt opičej lásky lesníkov – smrek obyčajný (Picea abies), aj v „Údolí lásky“ hejtovaný-hekovaný hubovými chorobami (obr. 6), podkôrnymi hmyzmi a čoraz pripečenejšou klímou. Naopak najlepšie si vedú pôvodné druhy javorov a líp, jaseň, brest, hrab a z lián brečtan popínavý (Hedera helix). Poschodie bylín obýva obsádka od lúčnych (pakost lúčny Geranium pratense; obr. 7) a rúbaniskových (jahoda obyčajná Fragaria vesca; obr. 8) až po pravé lesné, tieň znášajúce zelinky ako papradka samičia (Athyrium filix-femina), ostrica lesná (Carex sylvatica) a kostrava obrovská (Festuca gigantea). Nechýba ani kvetena ochranársky opuncovaná, ako orchidejka kruštík širokolistý (Epipactis helleborine LC; obr. 9).

Živočíchy v bohatosti druhov nijak nezaostávajú. Na dne a brehoch pramenných jarčekov a mlák vystrkujú „rožky“ ulitníky vodniak malý (Galba truncatula; obr. 10) a jantárovka veľká (Succinea putris), na súši zas invázny „bezdomovec“ slizovec iberský (Arion lusitanicus). Z máloštetinavcov jarčeky a mláky lákajú malú dážďovku pobrežnú (Eiseniella tetraedra). Z kôrovcov tam pri dne typicky trhane šprihajú kriváky rodu Gammarus, z vážok na brehy neobyčajne pristane šidielko obyčajné (Coenagrion puella). Spomedzi vodných bzdôch po hladine pobiehajú kŕdliky hladinárky člnkovitej (Velia caprai; obr. 11), pod hladinou i nad ňou loví dravá splošťuľa bahenná (Nepa cinerea) a na brehoch sa dá z dvojkrídlovcov nájsť bahniarka Limonia nigropunctata. Nájdu sa aj ochranársky opuncované obojživelníky – malá kunka žltobruchá (Bombina variegata LR:cd; obr. 12) a väčší skokan hnedý (Rana temporaria LR:lc). Mnohé vtáky užívajú jarčeky a mláky ako napájadlá a umývadlá (a vírivky a čírivky) a z drobných zemných cicavcov nie sú ľahostajné napr. hryzcovi vodnému (Arvicola amphibius). Aj na lúčkach a okrajoch lesíkov Malej hory vidno zaujímavé tvory. Rad rovnokrídlovcov napr. zastupuje koník fialovonohý (Chrysochraon dispar; obr. 13), chrobáky bežný chrústik letný (Amphimallon solstitiale), chrústovec záhradný (Phyllopertha horticola) i drobčík cisársky (Staphylinus caesareus), blanokrídlovce zas peliarky rodu Anthophora, čmele i iné opeľovače, no a motýle hnedáčik skorocelový (Melitaea athalia) a babôčka sieťkovaná (Araschnia levana; obr. 14), ktorá lieta aj v lesíkoch. Tam lieta a hniezdi aj skoro 40 druhov vtákov, o. i. čoraz mestskejší holub hrivnák (Columba palumbus), nezriedkavý ďateľ veľký (Dendrocopos major) i zriedkavejšia žlna zelená (Picus viridis), všestranne a harmonicky nenápadný muchár sivý (Muscicapa striata) a penica slávikovitá (Sylvia borin), hlasovo nápadný sedmohlások obyčajný (Hippolais icterina), pohybovo nápadné kmeňoloziče brhlík obyčajný (Sitta europaea) a kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), (sub)tropicky (sub)fešácka vlha obyčajná (Oriolus oriolus) vyššie v korunách, pípavý melancholik stehlík čížik (Spinus spinus) i sangvinickejšia konôpka (Carduelis cannabina), hrubozobec glezg obyčajný (Coccothraustes coccothraustes), krivonos smrekový (Loxia curvirostra) a loviť na lúčky zalieta aj sokol myšiar (Falco tinnunculus) zo SNK a kavky tmavé (Coloeus monedula) z mesta. V čriede, e-e, triede cicavcov tu vedieme krta obyčajného (Talpa europaea), piskora (Sorex araneus), hraboša poľného (Microtus arvalis) a ďalšie.

Celá tá neživá i živá rozmanitosť sa vynásobí-vydelí v rozmanitosti biotopov. Násobí zvlášť malé plôškovité bezlesíčko na ľavej strane ústia úvalinky Silavy (obr. 2) v severnom susedstve „divej“ horičky. Na suchšie pasáže sa tam viaže biotop európskeho významu 6510 (Lk1) Nížinné a podhorské kosné lúky, na najvlhkejšie biotop národného významu Lk6 Podmáčané lúky horských a podhorských oblastí. Najcennejšia je tam ale ledva štvorárová malinká slatinka – biotop európskeho významu 7230 (Ra6) Slatiny s vysokým obsahom báz. Malé nenarušené podterasové prameniská južnejšie gravitujú k biotopu národného významu Pr2 Prameniská nížin a pahorkatín na nevápencových horninách, no a tá ani nie trištvrtehektárová „divá“ horička zas k starším vývojovým štádiám biotopu národného významu Ls2.1 Dubovo-hrabové lesy karpatské. Hodí sa pripomenúť, že tak slatinka, ako aj prameniská sú jedny z posledných a najzraniteľnejších svojho druhu v regióne.

Hodí sa pripomenúť aj také, že ich prežívanie spolu s prežívaním iných prírodných cenností Malej hory už takých najmenej 70 rokov nie je nijaká Hollého selanka, ale skôr Záborského Chujava, deň škaredý (a dlhý a plný rušivých vplyvov). Vodný a pôdny režim síce nemá ďaleko od prirodzeného, no už dávnejšie ho načali trasou kanalizácie v cennej severnej časti po ľavej strane úvaliny Silavy, úpravou úseku jarku a prameňa južnejšie, trasami vybetónovaných aj nadivoko vydupaných chodníkov, kladením káblov, odpadov a p. Na vegetácii tiež vidieť viacero zmien zlým smerom. Tá drevinová utrpela najmä výsadbami stanovištne nevhodných alebo nepôvodných druhov ako smrek obyčajný (Picea abies), duglaska tisolistá (Pseudotsuga menziesii), agát biely (Robinia pseudacacia), javor jaseňolistý (Acer negundo), pagaštan konský (Aesculus hippocastanum), imelovník biely (Symphoricarpos albus) a i. Travinovo-bylinovú vegetáciu zas zradilo zanechanie pastvy i kosby lúk po nápore komančskej kolektivizácie v 2. pol. 20. stor. a nadväzné šírenie druhov rozpínavých (zvlášť trsť obyčajná Phragmites australis) a novšie aj inváznych (astra kopijovitolistá Aster lanceolatus). Ničivé navážačky do drevinovej i travinovo-bylinovej vegetácie a biotopov napriek ostrejšiemu odporu odborníkov neprestávajú ani za SD-oligarchaikov a nestrácajú tep tej typickej turčianskej ťažkostrojárenskej ťažkopádnosti až ťapnutosti. Trebárs nedávne výkopy a iné zemné práce na novej severnej odbočke chodníka popri okraji slatinky k ul. Záborského (obr. 15) priťapli k doterajším narušeniam ďalšie odvodňovanie, vysúšanie (len od 29. 7. do 10. 8. 2018 preschol od okraja výkopu dovnútra lokalitky pás pôdy 1,5 – 1,7 m široký; obr. 16), otepľovanie pôdnej klímy aj mikroklímy a nové nástupištia pre invázne a rozpínavé druhy, ukrajujúce kúsok po kúsku z beztak maličkej lokalitky. Celé pêle-mêle skvele načasovali akurát doprostred dlhej vlny horúčav a sucha, vyciciavajúceho to tu aj bez Transparentného mesta a jeho klienta Brantnera Fatry. Ktorí už s podobnými (ús)pechmi boli „revitalizovali zeleň“ výrubmi starých stromov, „riešili“ situáciu bezdomovcov vytínaním prirodzeného zmladenia líp, javorov, jaseňov, hrabov a brestov (na vrchole vegetačnej doby samozrejme), páckali tam miesto toho sakury, hlobili srdiečkato-strieškaté „lavičky lásky“ a iné autentické výrony martinskej, slovenskej i európskej kultúry. A čo ešte tá kultúra budúcnosti, s ktorou sa vytasili víťazi urbanisticko-architektonickej súťaže návrhov na novú univerzitnú „Nemocnicu budúcnosti“! Tvári sa síce prívetivo k pacientom a rešpektuje (citujem) „silný urbanistický kontext martinskej Akropoly“, ale už oveľa menej rešpektuje jej nemenej silné kontexty prírodné a krajinné – a silne v paži má napr. genofondovú lokalitu regionálneho územného systému ekologickej stability krajiny (ÚSES) č. 65 Silava (Hajniková a kol. 2012), interakčný prvok miestneho ÚSES č. IP11 i zelené miesto Martina a Vrútok č. 25 Silava (Topercer 2005) aj všetky ich nie úplne najslabšie preskúmané prírodné hodnoty (novšie Škovirová & Tomčík 2017, Topercer & Bernátová 2017, Hegedüšová a kol. 2018 a i.). Do týchto citlivých miest s citom sloníkov v porceláne navrhujú nielen stovky metrov nových križujúcich sa chodníkov a sadovníckych úprav, ale podľa typicky transparentných tamtamov tam z MsÚ aj väčšie infraštruktúrne kalibre. (Dočasné prístupové či obslužné cesty? Kanalizácia? Iné inžinierske siete?) Proste akože fakt že jedna prívetivá, láskavá & všerešpektujúca „Nemocnica budúcnosti“ à la pantograph s. r. o., JLF UK & Transparentné mesto.

Ako teda Malú horu a Silavu spravovať a využívať ďalej? Nuž už teraz pri príprave dokumentácie pre územné rozhodnutie o umiestnení novej nemocnice prosím rozšíriť tú jej prívetivosť a rešpekt aj na opísané prírodné hodnoty – a len tak mimochodom dodržať aj zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. Pre projekt pritom nejde o nič zásadné. Konkrétne 1) vylúčiť z úvaliny Silavy všetky navrhnuté umelé sadovnícke úpravy aj veľkú väčšinu chodníkov a 2) nerátať so žiadnymi trasami ciest ani inej infraštruktúry cez tunajšie genofondové lokality. Príroda nie je ani triedny nepriateľ, ani príručné pieskovisko pre „veľkých hráčov“, predpona „bio-“ aj v slove biomedicína značí život vcelku (nielen ľudský) – tak už len ho pekne otvorene a inkluzívne rešpektovať aj tu a teraz. A pekne činmi, nielen ľahkým ľapotaním v ľavoliberálnom (n)eurospíku, SD-novohusáčtine a či hejslovančine.

Popri tom by som doplnil daktoré cenné miesta Malej hory do projektu „Zelené miesta a cesty Martina a Vrútok“ (Topercer 2003, 2005), predchodcu a myšlienkového veriteľa projektu Nadácie Ekopolis „Zelené oázy“. Takisto ich odporúčam doplniť do regionálneho či miestneho ÚSES. Hneď tá severná „divá“ horička pri Silave (obr. 3 a 4). Má prírode blízke ekologické režimy (vodný, živinový, mikroklimatický), málo narušené biotopy pramenísk aj krovinové a bylinové poschodie s ohrozenými druhmi, fungujúcu prirodzenú obnovu s bohatým a životaschopným zmladením pôvodných drevín, vývojovo dobre nakročené k dubovo-hrabovým lesom a aj živočíšstvo náležite nasýtené lesnými druhmi. Tým všetkým – a ešte malou myšlienkovou koketériou s veľkým vancouverským Stanley Parkom – by toť centru národnej kultúry Slovákov na paletu pasovala ako celoslovensky ojedinelé útočište mestskej divej prírody (urban wildspot som navrhol do eurospíku). Aj naďalej sa môže vyvíjať predovšetkým pôsobením prirodzených procesov bez zámerných ľudských zásahov okrem odstraňovania odpadkov, inváznych či iných nepôvodných rastlín, príp. bezpečnostne či ináč rizikových stromov. Spolu s južnejšími upravenými lesíkmi tvoria tiež súčasť martinských zelených ciest a k tomu aj klimatické útočištia (urban coldspots). Kombinácia početných prameňov, jarčekov a mlák, lesnej pôdy a zapojenej drevinovej vegetácie (najlepšie viacposchodovej) totiž pôsobí aj ako veľmi účinné prirodzené adaptačné opatrenie na zmeny klímy. Rok čo rok nám bude viac dochádzať význam týchto ostrovov chládku v silnejúcich vlnách letných mestských páľav (ako tie tohoročné). Z ich roly biologických „mestských chladičov“ či „bioklimatizácií“ sa môžu mestské úrady, školy a ostatné ustaté ustanovizne učiť (napr. ako šetriť), citlivo ich sprístupňovať a informačne dovybavovať pre environmentálnu výchovu a osvetu. Aj pre ňu má Malá hora ponuku poruke. Už uvedené unikátne ukážky útlych dvadsať- až tridsaťmetrových „riečnych“ systémčekov, ako uliatych napr. pre bakalárčekov & magisterôčky z Martinskej letnej detskej univerzity. Živé vzorky rozmanitosti typických rastlinných i živočíšnych obyvateľov a ich biotopov. Prístupné príklady zásobovacích, podporných, regulačných a kultúrnych ekosystémových služieb pre mesto od sťahovania uhlíka z atmosféry, zachytávania prachových častíc, regulácie mikroklímy a podpory opeľovačov až po zachovanie rázu krajiny a zákutí pre prírode blízke randenie. Miesta na „cestovanie v čase“ alebo „návraty do neolitu“ – alebo ako tu asi mohla vyzerať krajina pred príchodom prvých ľudských usadlíkov. Ale čoraz viac aj prírodné „ambulancie prvého kontaktu“ pri liečbe patologických gemblerov, chrobákov onlajniakov 24/7, e-narciskov a vôbec technozávislákov (od fejkbúku, fastfúdu a iných fastfejkov). No a pre ostatných zase emocionálne útočištia – miesta na WiFi-, e-e, vyfiltrovanie vtieravej virtuálnej reality a sprietočnenie spodných ľudských prúdov záujmu o prírodu, zdravého rozumu, zdržanlivosti, znášanlivosti, zodpovednosti, zrelosti, zvoľnenia, zúčastnenia a (znovu)zžívania sa s prirodzeným svetom.

 

Literatúra:

Hajniková M., Prokša P., Hodas M., Haverová V., Brzá Z., Měrka M., Mičík T., Mikudík M., Remšíková M., Staník R., Vaculčíková B., Barčiaková E., Dobošová A., Demovič B., Chilová V., Súľovský A., Lazúr R., Topercer J., Zontág M. & Žiak M. 2012: Regionálny územný systém ekologickej stability okresu Martin. SAŽP, Žilina, 233 s.

Hegedüšová K., Škovirová K., Topercer J. & Bernátová D. 2018: Príspevok k poznaniu zaujímavej lokality Silava, Martin, stredné Slovensko. Bull. Slov. Bot. Spoločn. 40/2.

Škovirová K. & Tomčík R. 2017: Aktuálne poznatky o fragmentoch mokraďovej vegetácie Silavy v intraviláne Martina. Kmetianum 14: 155–167.

Topercer J. 2003: Zelené miesta a cesty Martina a Vrútok. SZOPK, Martin, 40 s.

Topercer J. 2005: Zelené miesta a cesty Martina a Vrútok. 2. vyd. SZOPK, Martin, 60 s.

Topercer J. & Bernátová D. 2017: Správa o stave zachovania a stanovisko k využívaniu lokalít Malá hora – Silava a Nebíčko na Stráňach v k. ú. Martin. 5 s., ms. [Správa; depon. in: Mestský úrad, Martin].

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sex, drogy a rock and roll do tábora nepatria, vraví šéf skautov

Skauting vedie deti k zodpovednosti, hovorí šéf skautov.


Už ste čítali?